Minulosť
Najstaršie písomné doklady o pltníctve pochádzajú z 11. storočia a jeho rozmach súvisel neskôr s osídľovaním horských oblastí a rozvojom drevorubačstva. Rieka Váh bola jedinou vhodnou a bezpečnou cestou pri osídľovaní severného Slovenska.
Hlboký priesmyk s množstvom meandrov, vymyslených i skutočných nástrah s panenskou prírodou Malej Fatry, ktorému trónia dva hrady, bol úsekom, na ktorý sa tešili, i ktorého sa obávali. Plte sa plavili až z Liptova a obídenie brál Margita a Besná znamenal už bezproblémový let pltí do Dunaja a ďalej až do Čierneho mora. Plte ako najvýznamnejší prostriedok nákladnej i osobnej dopravy v minulosti koncom 19. a začiatkom 20 storočia, začala nahrádzať lacnejšia železničná doprava.
Význam pltníctva spočíval najmä v jeho podiele na vnútornom, ale i zahraničnom obchode s drevom a ďalším tovarom (drevený a hrnčiarsky riad, plátno, súkno, modrotlač, koža, čipky, šindle, lesné plodiny a ovocie, oštiepky, ovčí syr, bryndza, med, vosk, výrobky šafraníkov a olejkárov, mlynské kamene, žarnovy, železné výrobky).
Pltníctvo malo svoju vnútornú organizáciu a pltníci (ľudia pracujúci na plti) mali vnútornú hierarchiu. Najdôležitejším bol faktor, hlavný pltník, ktorý organizoval prácu pltníkov, mal na starosti financie a uzatváranie zmlúv. Riadením plte bol poverený najschopnejší a najskúsenejší pltník – predník, na zadnej časti plte bol menej skúsený pltník, začiatočník nazývaný zadník. Pltníctvo si vytvorilo osobitú kultúru, charakterizovanú vlastnými zvykmi a slovesnou umeleckou tvorbou (pltnícke piesne, povesti).
Plť
Druh plávajúceho dopravného prostriedku, typ jednoduchého plavidla, kde absentuje trup. Pôvodným materiálom na zhotovenie plte bolo drevo, guľatina, trámy alebo dosky. Do začiatku 20. storočia sa plťami prepravovalo drevo i rozličný materiál po mnohých slovenských riekach v rámci vnútorného obchodu, a ďalej po Dunaji či Dunajci aj za hranicami Uhorska.
Jednotlivé typy pltí boli závislé od charakteru rieky, samotným stavebným materiálom- drevom, ako i rozličnými regulačnými zariadeniami na tokoch riek. Najprimitívnejším typom plavidla bola pltka, ktorá bola zložená zo 6–8 krátkych brvien. Na splavenie pltky stačil jeden človek-pltník, tieto typy boli rozšírené najmä na hornom Hrone, prítokoch horného Váhu a Oravy. K jednoduchým pltiam patrila koza z 10–15 zviazaných brvien, ktorú viedol tiež jeden, maximálne dvaja pltníci, tiež jedinka zbitá z 12–16 kusov dreva, na ktorej sa plavilo drevo, rezivo a iné náklady a viedli ju dvaja pltníci.
K zložitejším typom pltí patrili: zväzok zložený z dvoch spolu zviazaných pltí a trojka zbitá z dvoch samostatných pltí, medzi ktoré sa vsunula plť štvorcového alebo obdĺžnikového tvaru. Takéto plte museli viesť dvaja i viacerí pltníci. Rozšírené boli na Váhu, Hrone i dolnom toku rieky Oravy. Najväčšou plťou na našom území bol cúg, zložený z dvoch zväzkov (dvojok alebo trojok) vzájomne spojených. Cúgy sa plavili len na dolnom toku Váhu. V pltisku v Komárne ho ďalším spájaním prispôsobili na plavbu ďalej dolu Dunajom. Na plavení sa zúčastňovalo až 7 pltníkov s 2 náhradníkmi.
Súčasnosť
Obnovenie tradičnej dopravy umožňuje návštevníkom zoznámiť sa s neobyčajným množstvom kultúrnych, historických, prírodných a technických zaujímavostí, ktoré poskytuje splavovaný úsek. O zaujímavostiach oboznamujú v odbornom výklade vodcovia plavidla – pltníci.
